28/08/2026
🐾 Dušan, pokračovanie…
V poslednom čase sa občas pristihnem pri jednej zvláštnej myšlienke.
Mám sa dobre.
Naozaj dobre.
A niekedy si hovorím, či si na to vôbec niekedy zvyknem.
Ráno ešte poriadne neotvorím oči a už počujem:
„Duško, poď papať.“
Miska.
Moja.
A v nej jedlo.
Možno vám to príde obyčajné.
Mne nie.
Boli časy, keď som v Bratislave poznal každý plot, každý kontajner a každé miesto, kde bola aspoň malá šanca niečo nájsť. Raz som kvôli kúsku jedla preliezol cez taký vysoký plot, že som si h**e povedal: „Ak toto prežiješ, už nikdy nebudeš riskovať kvôli jedlu.“
Prežil som.
A na druhý deň som liezol znova. Hm, akoby som to povedal, charakter pevný, zásady o niečo menej = ?
A keď nebolo nič?
Lovil som.
Teda…nerád.
Áno, viem. Kocúr, ktorý nerád loví.
Prosím vás, toto si ale nechajte medzi nami. Mal by som mať mačacie móresy, som predsa kocúr. V duchu som si vždy dohováral: „Dušan, tvár sa aspoň trochu dravo. Nikto nemusí vedieť, že by si bol radšej, keby sa večera vzdala dobrovoľne.
Dnes je to iné...
Jedlo prichádza ku mne samé.
Každý deň. Nikto mi neveril, že to tak raz bude. Ja som to ale tušil. Proste šípil.
A ešte sa ma k tomu dnes niekto opýta:
„Duško, chutilo ti?“
Keby ste vedeli, aká luxusná otázka to pre mňa je.
Ale ešte zvláštnejšie je niečo iné.
Keď sa dlhšie neukážem, počujem:
„Neviete, kde je Dušan?“
Prvýkrát som to začul spoza svojho stromu.
Bol som tam.
Len som sa neozval.
Chcel som tú vetu počuť ešte raz.
„Kde je Duško?“
Hľadali. Mňa.
Možno vám to pripadá ako obyčajná veta.
Pre mňa znamená:
Niekto si všimol, že tam nie som.
A na to si ešte stále zvykám.
Kedysi bolo bezpečnejšie, keď si ma nikto nevšímal. Dnes sa občas schovám za strom a potichu počúvam, či niekto vysloví moje meno.
Nie preto, že by som ich chcel trápiť.
Len je celkom pekné vedieť, že niekomu chýbate.
Ale toto im, prosím vás, nehovorte. Labku na to. Mňau.
Potom teda vyjdem spoza stromu úplne nenápadne, aby si nerobili o mňa starosti....akoby som mal celý čas niekam namierené.
„Pomaly, Dušan,“ hovorím si. „Tvár sa, že nič. Ty si sa neschovával. Ty si kontroloval strom. Áno. Presne tak.“
A tak prejdem okolo nich s výrazom kocúra, ktorý absolútne netuší, prečo je okolo neho taký rozruch.
„A teraz niekam choď, Dušan. Tvár sa, že presne vieš kam. Mal si ísť vpravo. Ideš vľavo. Nevadí. Teraz už hlavne nemeň smer. To by vyzeralo, že nevieš, kam ideš. Čo, samozrejme, vieš. Pokračuj.“
O niekoľko minút na to som zjedol večernú porciu, čo mi v Hoteli Park nachystali a zostal som sedieť pri prázdnej miske.
„Duško, ty si ešte hladný?“
Pozrel som na zamestnankyňu Hotela Park.
Potom na misku.
A zase na ňu.
Som kocúr. Máme svoje spôsoby komunikácie.
O chvíľu mi ešte trošku pridala a pohladkala ma po hlave.
Privrel som oči.
Iba na sekundu.
A keď odišla, v hlave sa mi zrazu objavil ten starý bratislavský plot.
Na ňom jeden chudý, doškriabaný a hladný Dušan. Keby ma vtedy videl dnes, asi by mi neveril. Že raz nebude musieť hľadať jedlo.
Že ho niekto pohladí. Že si niekto všimne.
A že mu niekto bude hovoriť:
„Duško.“
To meno mám celkom rád. Len keď ho počujem, občas trochu sklopím hlavu.
Asi sa ešte stále hanbím, keď je na mňa niekto milý. Viete…ja ešte veľmi neviem, čo sa robí, keď vás má niekto rád.
Ešte sa to učím.
Zatiaľ teda privriem oči, nastavím chrbát na pohladenie a potom sa tvárim, že som mal celý čas namierené niekam úplne inam.
Som asi v zácviku.
Váš „rozprávkar Dušan“.
Aj keď ja si ako rozprávkar veľmi nepripadám.
Len vám rozprávam svoj život tak, ako si ho pamätám.
A možno vám nabudúce konečne prezradím, prečo nerád lovím. Ale to bude trochu háklivá kapitola... 🐾
Mimochodom – Dušana môžete stretnúť aj naživo. Čo tak v rámci posledného letného all inclusive pobytu s animačným programom pre celú rodinu?
https://www.hotelpark.sk/ubytovanie/pobytove-balicky/letny-all-inclusive-s-animacnym-programom-2
