25/09/2026
Dušan, pokračovanie…Minule som vám sľúbil, že prezradím, prečo nerád lovím. Dúfal som, že na to zabudnete.
Ja som nezabudol. Žiaľ.
Tak dobre. Vráťme sa teda ešte na chvíľu do Bratislavy. Vtedy som bol mladší. Chudší. Doškriabanejší.
A hlavne chcel som sa predvádzať. Pred Miou. Pamätáte si ju?
Biela srsť. Krásne modré oči. Hm, presne tá, ktorá mi neskôr povedala, aby som prestal veriť rozprávkam.
Lenže toto bolo ešte predtým.
Vtedy som si naivne myslel, že mám šancu.
Jedného večera sme sedeli s ostatnými mačkami pri starom múre za jednou bytovkou. Bol tam Bruno, ktorému chýbal kúsok ucha, ryšavý Leo a, samozrejme, Mia.
Bruno práve rozprával o tom, ako ráno chytil myš.
Veľkú. Teda podľa neho.
Podľa mňa mala v jeho rozprávaní každých päť minút o ďalších desať centimetrov viac.
„To nič nie je,“ povedal som.
Neviem prečo.
Dodnes neviem, prečo som jednoducho nebol ticho.
Mia sa na mňa pozrela.
„A ty si už niekedy chytil myš, Dušan?“
Nastalo ticho. Pozreli sa na mňa všetci. Mal som dve možnosti.
Povedať pravdu.
Alebo urobiť presne to, čo urobí každý mladý kocúr, keď sa naňho pozerá najkrajšia cica v okolí.
„Jasné.“
Nebola to pravda.
„Koľko?“ spýtal sa Bruno.
V tej chvíli sa ešte stále dalo cúvnuť.
„Veľa.“
Výborne, Dušan.
Len pokračuj.
„Koľko je veľa?“
„Tak… bežne päť.“
Mia zdvihla obočie.
„Za deň?“
Tu som mal povedať nie.
„Za noc.“
Prečo, Dušan? Prečo?
Bruno sa začal smiať.
„Tak nám to ukáž.“
A bolo po mne.
O pár minút sme už stáli pri starom sklade, kde sa vraj myši objavovali pravidelne.
Všetci si sadli na múrik. Ako diváci. Mia úplne vpredu.
A ja som vošiel dnu.
„Pokoj, Dušan,“ hovoril som si.
„Si kocúr. Toto máš v génoch.“
Netušil som síce, v ktorom géne presne sa nachádza návod na chytanie myší, ale veril som, že sa aktivuje v správnej chvíli.
Sadol som si.
Čakal.
Nič.
Otočil som sa smerom k ostatným a snažil sa tváriť profesionálne.
„Musíte byť trpezliví,“ povedal som.
Netušil som, čo robím, ale znelo to odborne.
A potom som ju uvidel. Myš. Malú. Naozaj malú.
Pozrela sa na mňa. Ja na ňu.
Zostal som nehybne sedieť.
V hlave som si opakoval:
„Teraz.“
Nič.
„Dušan. TERAZ.“
Stále nič.
Myš urobila krok ku mne.
Ja krok dozadu.
Za mnou sa ozval Brunov smiech.
Tak som sa spamätal.
Predsa sa nebudem pred Miou báť jednej malej myši.
Prikrčil som sa. Zadné labky dozadu. Chvost pripravený.
Pohľad predátora.
Aspoň som dúfal, že je to pohľad predátora. Spätne si myslím, že to bol skôr pohľad kocúra, ktorý práve zistil, že urobil veľmi zlé životné rozhodnutie.
A skočil som.
Myš uskočila.
Ja som minul.
Narazil som do starej plechovej nádoby.
BÁC.
Nádoba spadla.
Ja som vyskočil.
Myš sa rozbehla.
A ja tiež.
Lenže opačným smerom.
Vybehol som zo skladu takou rýchlosťou, že som preletel okolo Bruna, Lea aj Mie a zastavil sa až za múrom.
Ticho.
Potom som počul smiech.
Najskôr Bruno.
Potom Leo.
A nakoniec aj Mia.
„Päť za noc, Dušan?“ kričal Bruno.
„Táto bola asi šiesta!“
Smiali sa tak, že sa Bruno skoro skotúľal z múrika.
A ja?
Sedel som za múrom a tváril sa, že som tam chcel ísť.
Samozrejme.
„Dušan, zachovaj pokoj,“ hovoril som si.
„Nebál si sa. Bol to taktický ústup.“
Potom spoza múru vykukla Mia.
Pozrela sa na mňa.
„Ty sa bojíš myší?“
„Nebojím.“
„Dušan.“
„Dobre.“
Chvíľu som mlčal.
„Možno ma trochu zaskočila.“
Mia sa začala smiať znova.
A vtedy som sa zaprisahal, že už nikdy v živote nebudem pred nikým loviť myš.
Keď už som býval v Hoteli Park Piešťany,
jedného večera som si pokojne kráčal po areáli. Najedený. Spokojný. Na pravidelnej obhliadke rajónu. Keď sa predo mnou zrazu niečo pohlo.
Zastal som.
Nie.
To nie je možné.
Pozrel som sa lepšie.
Myš.
Ona na mňa.
Ja na ňu.
A v tej sekunde som bol zase mladý Dušan v Bratislave.
Starý sklad.
Bruno.
Leo.
Mia.
„Päť za noc, Dušan?“
Nie.
Tentoraz nie.
Som starší.
Skúsenejší.
Mám meno.
Mám domov.
Toto zvládnem.
Myš urobila krok.
Ja som urobil krok.
Dozadu.
„Nie, Dušan. Dopredu.“
Vrátil som sa.
Myš sa pohla.
Ja som stuhol.
A potom som si povedal niečo, čo považujem za jedno z najmúdrejších rozhodnutí svojho života:
Prečo by som ju vlastne chytal? Som najedený. Zamestnanci ma kŕmia. Šéfkuchár Lukáš je len pár metrov odo mňa.
Čo sa tu vlastne snažím dokázať?
A tak sme sa s myšou na seba ešte chvíľu pozerali. Potom odišla ona. A ja som odišiel na druhú stranu.
Dôstojne. Pomaly. Bez paniky.
Tentoraz som dokonca trafil smer, ktorým som pôvodne chcel ísť. Pokrok.
Odvtedy mám k myšiam jednoduchý vzťah.
Ja nechám na pokoji ich.
Ony nechajú na pokoji mňa. Čistá diplomacia.
A keby sa ma niekto náhodou pýtal, či sa ich bojím?
Vlastne ani nebojím.
..Len som po rokoch na ulici pochopil, že nie každú bitku, ktorú môžete vybojovať, musíte aj vybojovať.
A tiež, keď máte každý deň plnú misku, ako ja v hoteli, môžete si dovoliť byť pacifista.
Keby ma videli Bruno, Leo a Mia dnes…možno by sa mi zase smiali, že stále nechytám myši.
Nech.
Takže, Bruno, ak toto náhodou niekedy čítaš...
Pokojne si myši chytaj.
Ja ale nebudem - ďakujem.
